Sen starý 2 a pol roka, ale pamätám si naň ako by sa mi prisnil teprv včera :
* * *
Nemenované sýdlisko našeho nádherného hlavného mesta : sedel som si tak na chodníku pri ceste, sledoval ľudí naokolo. Vedľa mňa posedávala i akási žena, ktorá sa hrala so svojim dieťatkom. Oproti mne bol prechod pre chodcov, cez ktorý práve prechádzal nejaký chalan - približne tak starý ako ja - pozrel na mňa, akoby mi chcel dačo povedať. Pozorne som ho sledoval...
V tom momente ho v plnej rýchlosti nabralo auto. Jeho telo letelo ešte dobrých pár metrov dopredu, no následne mu lebku rozdrtila pneumatika brzdiaceho auta... všade plno krvi, výkriky i stonania.
Chvíľu mi trvalo kým som celú situáciu zaregistroval. Viem že som pri pohľade na ten výjav som úplne zmrzol, no proste hroza... čo mi však zaplo až neskôr, bolo, že auto pokračovalo v plnej rýchlosti, priamo na mňa. Uvedomil som si to, avšak až príliš neskoro... a auto to tak napakovalo rovno do obchodu vedľa mňa, medzitým ešte stihlo úplne prejsť tú ženu s malým dieťaťom.
Zrazu som pocítil, že dačo nie je v poriadku. Cítil som, že mám v chrbte zabodnutú akúsi črepinu.
Začalo mi byť zle, mal som veľmi nepríjemný pocit, akoby ma niekto ovalil kameňom po hlave. Obraz pred očami sa mi začal rozmazávať. Nakoniec som úplne klesol k zemi... obklopila ma tma...
Na svoje počudovanie som oči opať otvoril. Nachádzal som sa na rovnakej ulici ako predtým. Tento krát však bola plná ľudí. Všimol som si ako sa z panelákov začalo vykláňať pomerne veľa ľudí...muži, ženy, deti... a všetci začali hromadne a z ničoho nič skákať na betónovú terasu. Padali na zem ako bezvládne handry... v tom som si všimol, že ľudia na ulici predomnou... umierajú. Malé dieťa s plišákom v rukách skočilo (nechcene) pod autobus. Behali tam i ľudia úplne od krvi, s roznymi ranami, akoby po výbuchu... všade bolo veľa krvi...Ľudia sa tam strielali sa ... zabíjali... páchali samovraždy... začalo mi z toho byť zle... každých pár sekúnd, tam dakto zomrel... posledné na čo si spomínam, bol človek zhruba v strednom veku, ktorý kľačal uprostred cesty, sledoval to všetko navôkol a modlil sa... mal slzy v očiach... a prešlo ho auto... nekompromisne... zatvoril som oči a zapratal si uši... a v tom... sa mi v mysli objavila tvár toho chlapca... a on ma začal bombardovať všelijakými vetami od "Viera ti nepomôže, pretože žiaden Boh neexistuje" až po " Zmyslom života je zomrieť ". Spýtal som sa ho teda či sa nachádzam v sne... a on mi odpovedal: "Ty sám žijes vo sne...TOTO je realita. Vitaj."
A vtom som sa zobudil.
Keď som sa zobudil, úplne celý som sa triasol ...